ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry #14198


Source text in English

Translation #14198

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
V uliciach 26. obvodu juhovýchodného Londýna sme už na lesk a slávu zvyknutí. Tamto nad zubárskou ambulanciou bývala Kelly Brook i Jason Statham. Keď však jedného dňa podpätky Anoushky Hempel zaťukali na popraskanom betóne parkoviska pred mojim domom, nemohol som si nespomenúť na obrázky v Picture Post, ktoré zobrazovali návštevu kráľovskej rodiny medzi obyvateľmi vtedy rozbombardovanej štvrte počas 2. svetovej vojny. Anoushka však do môjho skromného príbytku neprišla ponúkať slová útechy. Žena, ktorá stvorila boutique hotel dávno predtým, než by ho ktokoľvek iný takto vôbec pomenoval, mi prišla dať odpoveď na otázku, s ktorou si súdiac podľa článkov v časopisoch o bývaní a prosebných príspevkov na internetových fórach domácich majstrov, nevie dať rady polovica vlastníkov nehnuteľností západného sveta: Ako vtlačiť praobyčajnému domu výzor a šarm tak, aby sa z neho stal apartmán na úrovni 5-hviezdičkového hotela, hodný 750-tich libier za prenocovanie. Procesom "Hempelizácie" mal v tomto prípade prejsť byt na prvom poschodí trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

„To by si mal zvládnuť,“ vraví, blúdiac očami po kuchyni. „To by mal zvládnuť každý. Nevidím nijaký dôvod prečo nie. Ale tie izby musí niečo spájať. Niečo ako myšlienka, ktorá ich prenikne skrz-naskrz.“ Zamysleným pohľadom skĺzla po požiarnom rebríku. „A budeš tiež musieť samozrejme kúpiť susedný dom.“ Žartuje. Teda aspoň dúfam.

...

Zvláštnosť tej chvíle ma prinútila na chvíľu zostať stáť. Hotelové izby v sebe mávajú prísľub bezsenných nocí. Pôvodných obyvateľov bytu nesmie pripomínať absolútne nič. Už len preto, že väčšina z nás prichádza do hotelov z dôvodov, ktoré nás nútia opustiť domov. V hotelovej izbe vždy očakávame nemocničnú sterilitu ako po bezprostrednom vyprataní mŕtvoly, (človek nikdy nevie!), kým domáce príbytky sú toho pravým opakom a pripomínajú skôr blší trh spomienkových predmetov. Fotky na rímse nad kozubom, obrazy na stenách i knihy v policiach bývajú svedkami osudov ich obyvateľov. No ak by mali mať ľudskú podobu hotelové izby, zrejme by vyzerali ako usmievaví pacienti po lobotómii, či niekto na spôsob presvedčivého psychopata.


Discuss this entry